História

Zámok s parkom vo Fertőde/Eszterháze zažil vrcholné obdobie svojho rozkvetu počas panovania kniežaťa Mikuláša I. Esterházyho, ktorý bol známy aj ako „Mikuláš milujúci nádheru“. Titul a zámok zdedil v roku 1762, zomrel v roku 1790.

Na začiatku jeho vlády bola Eszterháza malým vidieckym sídlom, ktoré v roku 1720 postavil
Anton Erhard Martinelli. Mikuláš I. Esterházy usadlosť, ktorú obklopovala baroková záhrada vybudovaná Antonom Zinnerom, premenil na jedno z najpozoruhodnejších sídel v strednej Európe. Celý komplex jeho tvorcovia budovali vo viacerých fázach, pričom najvýznamnejším architektom bol pravdepodobne Nicolaus Jacoby, kniežací dvorný inžinier. Eszterháze vždy patrilo významné miesto v histórii stredoeurópskych záhrad a architektúry, avšak svetoznáma sa stala predovšetkým zásluhou dlhoročného pôsobenia Josepha Haydna, ktorý bol dvorným skladateľom Esterházyovcov.

Zámocký park, ktorý tvoria rôzne záhrady, les a parter, má v súčasnosti rozlohu približne 200 ha. Jeho podobu určujú tri vyhliadkové osi, ktoré vychádzajú od zámku, pretínajú parter a pokračujú priľahlým lesom (nazývaným „Lés-les“).

Umeleckú podobu parteru v roku 1775 nahradila rovná trávnatá plocha, ktorú zdobili sochy, vázy, fontány, pomarančovníky a približne 60 000 kvetov. V rokoch 1784 a 1785 na južnom okraji parteru po oboch stranách stredovej vyhliadkovej osi vybudovali dve kaskády. V „Lés-les“, ktorý po zostrihaní stromov a kríkov včlenili do barokovej štruktúry, umiestnili viaceré fontány, ružovú záhradu, čínsky pavilón – tzv. „Bagatelle“– ,ďalej obrazáreň a postavili dve dvojice chrámov. Jednu dvojicu zasvätili Apolónovi a Diane, druhú Fortune a Venuši.

Po smrti kniežaťa Mikuláša I. Esterházyho kniežací dvor sídlo v Eszterháze opustil, v dôsledku čoho zostalo na približne sto rokov prázdne. Slávna budova opery, celý rad ďalších stavieb a veľká časť záhrad počas tohto obdobia spustli a rozpadli sa. Až okolo roku 1900 dal knieža Mikuláš IV. Esterházy a jeho manželka Margit (rodená grófka Cziráky) zámok zrenovovať. Po obnove sa do rozľahlého sídla nasťahovali.

V rokoch 1902 až 1908 nechala vojvodkyňa Margit znovu vybudovať záhrady a park podľa plánov cisárskeho a kráľovského (C & K) riaditeľa dvornej záhrady Antona Umlaufta. Vznikol nový parter vejárového tvaru s tisíckami kvetov a tismi zostrihanými do kužeľovej formy (v súčasnosti veľmi prerastené). Okrem toho po oboch stranách zámku založili formálne kniežacie súkromné záhrady a anglickú záhradu s množstvom exotických stromov. Karl Hulesch, ktorého ako vrchného záhradníka poverili realizáciou týchto zmien, bol aj autorom návrhu prebudovania Severného parku a Pavlovho majera (Pál-major). Táto záhrada slúžila výlučne pre domáce zvieratá vojvodových detí. Ďalej v tom čase vznikla impozantná ružová záhrada s vyše 10 000 ružovými kríkmi, dvoma pergolami, ktoré sa pretínali v besiedke – kovovom „čínskom“ pavilóne.

Pri všetkých úpravách zostala základná baroková štruktúra z 18. storočia s troma vyhliadkovými osami a alejami okolo partera neporušená.
Aj napriek zanedbaniu záhrad v posledných desaťročiach sa základná štruktúra zo začiatku 20. storočia z veľkej časti zachovala dodnes.

Po druhej svetovej vojne úplnému rozpadu zabránil bývalý vrchný záhradník Aladár Porpáczy, z ktorého iniciatívy v roku 1946 založili školu pre záhradníkov
a poľnohospodársky výskumný ústav.

Aj vznik zámockého múzea v päťdesiatych rokoch 20. storočia bol výsledkom jeho aktivít. Dnes sa o údržbu komplexu stará MÁG (Správa štátnych historických objektov) a miestna lesná správa. MÁG nedávno na základe intenzívneho výskumu oživil program na postupnú sanáciu
a udržanie záhrad.

naspät